Otázky a odpovede

Home » Spoznajte ma » Otázky a odpovede

Hodnoty

Čo by ste označili za svoj životný medzník?

Pre mňa to bol jednoznačne pád komunizmu. Ani som nedúfal, že k tomu môže prísť. Mysleli sme si, že budeme naveky žiť v tej klietke. V tom dusnom prostredí plnom lži a pretvarovania sa.

Máte nejaké rozhodnutie, ktoré ste v živote najviac oľutovali?

Ani nie. Každé rozhodnutie, aj to, ktoré prinieslo nejakú bolesť alebo nejaký smútok, bolo na niečo dobré.

Čo by ste v živote nikdy neurobili?

Asi by som nechcel urobiť niečo, za čo by som sa musel hanbiť sám pred sebou.

Čo by ste urobili vždy?

Vždy keď niečo robím, tak si kladiem otázku, či to zodpovedá mojej podstate. Či si to viem sám pred sebou obhájiť. Zdá sa mi, že dôležité je byť vždy nápomocný ostatným. To je to najdôležitejšie. Byť niekomu osožný.

Čo by ste nedokázali odpustiť druhému?

Ako otec by som asi ťažko vedel odpustiť násilie na deťoch.

Chýba Vám niečo ku šťastiu, čo ešte nemáte a chceli by ste mať?

Mám pocit, že som spokojný. Šťastie je taký prchavý pocit, to nie je trvalý stav. Ale spokojnosť už trvalý stav je a ja som momentálne spokojný. Čo nemám, to nepotrebujem a všetko čo potrebujem, mám.

Najväčšie sklamanie vo Vašom živote?

Nemám hitparádu sklamaní a keďže som realista, tak viem, že ľudia sú schopní všetkého. S čím sa však ťažko vyrovnávam je, že my Slováci ľahko zabúdame na to, čo tu bolo. Na komunistický systém, na ľudí, ktorí ho vybudovali a z tohto systému profitovali. Zasa sa vracajú, robia to isté a my sa tvárime, že nám to nevadí. Toho sa obávam, pretože keď sa z toho nepoučíme, môžeme na to doplatiť.

Za čo ste vo svojom živote najviac vďačný?

Často rozmýšľam o tom, že sme sa narodili do zatiaľ najšťastnejšieho obdobia života Slovenska. Že nepoznáme to, čo museli prežívať naši rodičia. Oni to šťastie nemali, žili v socializme, pamätali si vojnu. A za to som vďačný. Žijeme časy, keď sa môžeme slobodne realizovať. Môžeme hovoriť čo chceme, podnikať čo chceme. Nič nám nebráni.

Aké dôležité sú pre Vás peniaze?

Peniaze sú dôležité, pretože umožňujú nezávislosť a slobodu. Ak ich človek nemá, tak podlieha veľkým tlakom a frustrácii, čo mu ničí pocit spokojnosti. Každý však má osobnú hranicu, koľko potrebuje na to, aby sa cítil úspešný v živote, aby dokázal zabezpečiť rodinu a žiť bez strachu z budúcnosti. Samozrejme, je dôležitý spôsob, akým ich človek získa, pretože keď ich nezíska čestne, tak ich ani čestne nevie utratiť.

Čo Vy a charita?

Podporujem ľudí z môjho okolia, rodiny, o ktorých viem, že to potrebujú. Každoročne tiež venujem percento z mojich daní na podporu školského basketbalového klubu z Petržalky.

Čo je podľa Vás dobrý život?

Dobrý život – to je spokojný život a pocit naplnenia. Keď má človek pocit užitočnosti, tak má aj dobrý život.

Kariéra

Kto bol podľa Vás najvýznamnejším bratislavským rodákom?

Mám viacero typov. Mojim obľúbeným je Karol Jetting. Taký bratislavský Robinson. Bol to chlapík, ktorý sa narodil v Bratislave a je pochovaný na Ondrejskom cintoríne. Typický Bratislavčan, slovensko-nemecko-maďarský. Dvakrát ho na mori zajali piráti, bol dvakrát v otroctve, „pošťastilo“ sa mu žiť aj na opustenom ostrove. Nakoniec sa vrátil do Bratislavy. Ideálny príbeh na sfilmovanie.

Zo súčasníkov je mojím favoritom nezabudnuteľný Julo Satinský. Jeho dialógy s Milanom Lasicom sú takpovediac „naše“. Vyrastali sme na nich. Ten ich pohľad na svet, typický, sarkastický humor, odvaha postaviť sa vtedajšiemu systému. Dodnes si ich často púšťam, lebo mi to dodáva energiu.

Poďme však k Vám. Po skončení vysokej školy ste odišli študovať do zahraničia. V tom období to nebolo také bežné…

Nebolo to jednoduché, ale už na vysokej škole, ešte za socializmu, som sa učil nemčinu. To bola v Bratislave taká prvá voľba, popri ruštine, ktorú do nás hustili. Ale vedel som, že tá nemčina je málo a že človek musí vedieť aj po anglicky, tak som sa ju učil sám. Keď prišla v 89tom zmena, mal som jazykovú výhodu. Objavili sa rôzne možnosti štúdia v zahraničí a tie som využil. Vďaka štipendiám som sa dostal do Nemecka, Francúzska, Maďarska. Veľmi som však chcel študovať aj v Spojených štátoch. Priťahovala ma ich právna kultúra a systém.

Podarilo sa?

Áno. V živote platí, že keď človek niečo veľmi chce a tvrdo pracuje, tak sa to aj podarí. Spravil som si jazykové skúšky z angličtiny a potom mi zrazu zavolal jeden profesor práva z Bratislavy, že George Washington University hľadá študentov, štipendistov. Okamžite som sa prihlásil, prešiel pohovormi a za mesiac som už sedel v lietadle do Washingtonu. Absolvoval som tam ročné postgraduálne štúdium.

Bolo ťažké sa tam dostať?

Celé to bolo tak trochu náhoda, ale ako sa hovorí, šťastie praje pripraveným. Keby som nemal jazykové skúšky, tak sa to nepodarí. Veľmi mi samozrejme pomohlo, že som v tom čase už pracoval v kancelárii prezidenta Václava Havla. To znamená, že keď mi môj vtedajší šéf Martin Bútora dal referencie kde pracujem a s kým, tak aj to mi otváralo dvere.

Čo ste robili v kancelárii prezidenta Václava Havla?

Právnika pre ľudské práva. Túto problematiku mal na starosti Martin Bútora a on ma zavolal. Konkrétne som sa venoval ochrane práv menšín. Spoznal som tam Petra Hunčíka, Gabrielu Langošovú a mnoho ďalších skvelých ľudí. V Prahe som pôsobil takmer rok. Potom som odišiel do spomínaných Spojených štátov.

Známe o Vás však je, že ste zakotvili v advokácii. Ako sa vám podarilo stať sa partnerom renomovanej právnickej spoločnosti?

No, ťažko. Chcelo to veľa práce a odriekania. Veľké advokátske firmy si nachádzajú svojich zamestnancov už na univerzitách, vyberajú si spomedzi študentov. Počas štúdia vo Washingtone prichádzali ponuky od rôznych renomovaných právnických spoločností. Väčšinou amerických. Keď však prišla ponuka od jednej z popredných nemeckých advokátskych kancelárií Gleiss Lutz Rechtsanwälte, tak som nezaváhal a prijal som to. Z USA som teda odišiel do Nemecka, do Stutgartu, kde som začal pracovať, pracovať a pracovať… Po niekoľkých rokoch som sa stal spoločníkom firmy a trinásť rokov som spoluviedol jej pobočku v Čechách a na Slovensku.

Prečo ste sa napriek dobre rozbehnutej kariére vrátil do Bratislavy?

Vždy som chcel žiť na Slovensku, lebo tu som naozaj doma a jednoducho som sa vrátil tam, kde patrím. V mojej advokátskej práci som sa už takpovediac ďalej nerozvíjal. Bol som na vrchole. Chcel som skúsiť niečo nové, iné. Mal som 42 rokov a bol som zodpovedný len sám za seba. Povedal som si, že sa ešte v mojom živote môže stať niečo nové, iné. V roku 2006 som sa teda vrátil domov, do Bratislavy.

Ako na vás Bratislava zapôsobila, keď ste sa vrátili zo sveta?

Po mojom návrate zo zahraničia som ostal z mnohých vecí v Bratislave nemilo prekvapený. Odstup od západnej Európy sa zväčšil. Bratislava stráca konkurencieschopnosť a vypadla z rebríčkov kvality života. V roku 2009 som preto vstúpil do komunálnej politiky a stal som sa poslancom mestského zastupiteľstva. Pochopil som, že keď chce človek meniť veci, mal by začať niečo robiť.

Takže chcete zmenu?

Áno. Chcem fungujúcu Bratislavu. Bratislavčania potrebujú čisté mesto, rýchlu, modernú dopravu, možnosti parkovania, peknú promenádu, cyklistické cesty, detské parky. Potrebujú pravidlá, aby im nenažraný developer pred domom nepostavil dvadsaťposchodovú opachu. Svoje profesijné ambície som už naplnil, no ako Bratislavčan som si zaumienil pomôcť tomuto mestu oveľa viac. Mojou víziou je Bratislava ako moderná európska metropola, v ktorej sa dobre žije.

Súkromie

Čo Vaša rodina, deti, blízki?

Môj pracovný úspech mal aj určitú cenu, ktorou bol môj osobný život. Takže keď hovorím, že poznám cenu úspechu, tak myslím aj na to, že človek musí dať osobný život trochu bokom. Našťastie sa mi podarilo stretnúť ženu, ktorú milujem. V roku 2013 na Vianoce sa nám narodila dcérka Adelka.

Čo Vás dokáže rozcitlivieť?

Keď vidím, vnímam bezmocnosť. Keď si niekto nevie pomôcť, aj keď sa snaží. Z toho bývam smutný.

Aký najkrajší dar ste kedy dostali?

Keď to zoberiem symbolicky, tak ten najkrajší dar je moje dieťa, ktoré sa nám narodilo.

Čo by ste raz chceli odovzdať svojej dcére?

Všetko to, čo len môže rodič odovzdať svojmu dieťaťu. Dobrú výchovu, morálne pravidlá. Lebo jedine dobrá výchova a kvalitné vzdelanie dieťaťu zabezpečia všetko to, čo bude v živote potrebovať. Nepotrebuje peniaze, tie si zarobí aj samé, ale tú odolnosť, výstuž, čestnosť a vzdelanie, to si myslím, že naše deti potrebujú.

Váš obľúbený autor, kniha?

Mám doma niekoľko tisíc kníh. No asi Dobrý vojak Švejk, to je taká tá „moja káva“, moja kultúra. Potom Hlava XXII od Josepha Hellera, dialógy Lasicu a Satinského. Veľmi rád tiež čítam všetko, čo súvisí s kozmológiou, astrofyzikou a históriou.

Ste veriaci?

Áno. Som kresťan. Som tak vychovaný.

Váš vzťah k hudbe?

Hudba je pre mňa dôležitá a neviem si bez nej predstaviť svoj život. Je to relax. Osem rokov som hral na violončelo. Mám doma klavír. Disponujem asi 600 cédečkami. Spolu s knihami ich ani nemám kam dávať.

Šport?

Veľmi rád športujem.

Čomu sa venujete?

Hrával som basketbal, ten mám rád, aj volejbal. Ale tým, že mám málo času, tak sa viac venujem individuálnym športom ako je vytrvalostný beh, bežky, plávanie. Ďalej lyže, snowboard, windsurfing… čo sa len dá, tomu sa venujem. Šport je pre mňa veľmi dôležitý. Je to psychohygiena.

Vaše obľúbené jedlo, nápoj?

Rád jem dobré jedlá.  Nie som vegetarián, ale častokrát nejem mäso, pretože mi nechutí. Ale zase na druhej strane mám rád steaky alebo klobásy. To je taká naša slovenská identita. Jem veľa zeleniny, syrov. A mám rád kvalitné víno.

Vzťah k zvieratám?

Vždy som chcel mať psa, no bohužiaľ s mojím spôsobom života by to teraz bolo týranie zvierat. Možno, že si ho skôr či neskôr, keď budeme viac usadení, zaobstaráme domov. A mám rád aj kone. Rád jazdím na koni.

Bez čoho by ste nevedeli žiť?

Asi bez rodiny. Bez rodinného zázemia by sa mi žilo veľmi ťažko.

Máte nejaké zlozvyky? 

Môj zlozvyk je, že občas odkladám veci na poslednú chvíľu.

Dávate si predsavzatia?

Nie. Mojím trvalým predsavzatím je žiť jednoducho tak, aby som sa nemusel sám pred sebou zodpovedať. Aby som neubližoval ostatným a nežil na úkor iných.

Skúste sám seba charakterizovať. Aký ste človek? 

Viem byť srdečný, myslím, že aj zábavný a otvorený. Nekonfliktný, tolerantný voči chybám iných. Ale viem byť aj zásadový, prísny a náročný na ostatných, pretože to zo mňa spravila moja práca aj život. Veľmi mi prekáža faloš a povrchnosť.

Vaše ambície do budúcnosti?

Moje osobné ambície už mám splnené. Viedol som veľkú firmu so stámiliónovými obratmi, pracoval som pre obrovských klientov. Prežil som toho veľa a získal množstvo manažérskych skúseností.

Veľmi si však želám pomôcť tomuto mestu. Pomôcť Bratislave. To je moja ambícia. Mojou víziou je, aby sa Bratislava stala modernou európskou metropolou, v ktorej sa dobre žije. Má výbornú polohu, krásne prostredie, ale katastrofálne fungovanie, chýba koncepcia rozvoja. Som človek orientovaný na výsledky a Bratislava si už podľa môjho názoru nemôže dovoliť stále iba diskutovať a čakať.